Ultrakompaktné fotoaparáty s periskopickým objektívom sú pre mnohých výrobcov pomerne atraktívnym produktom. V tomto teste sa stretli duelanti v podobnej cenovej kategórii – prvým z nich je štíhly Sony T70 s dotykovým displejom, tým druhým zas o niečo robustnejší, vodotesný a mrazuvzdorný Olympus Mju 790 SW.
Vľavo Olympus Mju 790 SW, vpravo Sony DSC-T70
Olympus predstavil prvý fotoaparát s periskopickým objektívom začiatkom roku 2005. Nesie označenie IR-300. Koncom roku prichádza jeho nasledovník SP-700, vybavený rozmerným trojpalcovým displejom a šiestimi megapixlami. Malú revolúciu vo svojej kategórii však predstavuje až model Mju 720 SW, ktorého kovový rám je nárazuvzdorný a vodotesný do hĺbky troch metrov.
Tento aparát a jeho nasledovník Mju 725 SW je vybavený transfokátorom s rozsahom 37–111 mm. Všetci jeho predchodcovia a nasledovníci majú prepočítaný rozsah 38–114 mm. Mju 770 SW pridal okrem elegantných farieb aj mrazuvzdornosť a vodotesnosť do hĺbky 10 metrov. Testovaný Mju 790 SW predstavuje jeho lacnejšiu alternatívu s vyšším podielom plastov, mrazuvzdornosť, vodotesnosť a odolnosť voči tlaku či pádu zostávajú. Pribudla tiež funkcia detekcie tváre.
História periskopických elegánov značky Sony je bohatšia. Za počiatok éry ultrakompaktov s označením „T“ možno považovať model T1, uvedený na trh v októbri roku 2003. Nasledovali modely T11, T3, T33 a neskôr T7, ovenčený cenou EISA. Malou revolúciou medzi ultrakompaktami bol aparát T9, vybavený optickou stabilizáciou obrazu. Stabilizátor v ultrakompaktnom tele obsahovala práve Konica Minolta Dimage X1. Jej technologické riešenia potom prebrala práve spoločnosť Sony.
Nasledujúce modely T30 a T10 priniesli v podstate len pár estetických zmien. Model T50 zaznamenal výraznejšie technologické vylepšenie v podobe trojpalcového (76,2 mm) dotykového displeja. Nasledujúci T20 sa vracia k ovládaniu tlačidlami a pridáva funkciu detekcie tváre, model T100 rozširuje fokálny rozsah na 35–175 mm. Najčerstvejší T70 a jeho väčší súrodenec T200 spájajú výhody rozmerného dotykového displeja, detekcie tváre a ponúkajú niekoľko ďalších inovácií.
Spoločné prvky Mju 790 SW a Sony DSC-T70
Základným spoločným menovateľom oboch aparátov je periskopický objektív s rozsahom 38–114 mm. Rovnaké je i clonové číslo F3,5 na najširšom ohnisku, pri priblížení má Olympus F5,0, zatiaľ čo objektív Carl Zeiss Vario Tessar na T70 je mierne svetelnejší a jeho clonové číslo je F4,3. Telo oboch aparátov je vo veľkej miere vyhotovené z kovu, i keď Mju 790 SW je zhora a na pravej strane čiastočne obrúbený čiernym plastom.
Displeje oboch prístrojov majú uhlopriečku 2,5 palca (63,5 mm) a ich rozlíšenie je 230 000 bodov. Oba aparáty spája pomerne spoľahlivo fungujúca funkcia detekcie tváre. Režim videosekvencií umožňuje snímať na oboch prístrojoch v rozlíšení 640 × 480 bodov pri rýchlosti 30 snímok za sekundu. Zdrojom energie sú lítiové akumulátory. Podľa špecifikácií znesie ten od Sony o 80 záberov viac ako Olympus, navyše zobrazuje presne aktuálny stav batérie.
Spoločným menovaľom oboch aparátov môže byť aj približne rovnaká cenová kategória. V dobe realizácie testu bola cena oboch aparátov približne 10 000 Sk.
Základné rozdiely
Na pohľad viditeľným rozdielom je konštrukcia rámu oboch aparátov. Robustnejší Olympus je určený do náročnejších podmienok. Jeho telo je o dva milimetre dlhšie, temer tri milimetre vyššie a pokiaľ nepočítame kryt objektívu, tak aj o tri milimetre hrubšie ako Sony T70. Krytka ukrývajúca objektív je kovová a na rozdiel od mechanicky odsúvaného kovového krytu T70 je otváraná elektronicky.
Veľkosť CCD snímača Mju 790 SW je 1/2,3 palca, Sony má čip s veľkosťou 1/2,5 palca (5,76 × 4,29 mm). Maximálne rozlíšenie Sony T70 je 3 264 × 2 448 obrazových bodov, Olympus má rozlíšenie 3 072 × 2 304. T70 naviac umožňuje okrem režimu 4:3 a 16:9 fotografovať aj v režime 3:2. Dôležitým rozdielom je prítomnosť optického stabilizátora v T70, stabilizovaný je prvok optickej sústavy. Olympus má iba režim elektronickej stabilizácie zvýšením citlivosti ISO.
Zatiaľ čo ovládanie Olympusu sa deje prostredníctvom tlačidiel, pri T70 túto úlohu z veľkej časti preberá dotykový displej. Z hľadiska prepojiteľnosti s okolitým svetom má Sony mierne navrch, kábel pre zobrazovanie fotografií v HD rozlíšení však nepatrí k základnej výbave fotoaparátu. Pamäťové karty MemoryStick Pro Duo majú kapacitný náskok pred xD kartami od Olympusu, ktoré zatiaľ neprelomili hranicu dvoch gigabajtov.
Vzhľad a technické vyhotovenie
Prvý úchop oboch prístrojov hovorí jasne v prospech robustnejšieho Olympusu. Hoci držanie ultrakompaktov pri fotografovaní nikdy nepatrilo k ich hlavným výhodám, štíhly rám T70 si v mnohom podobá krabičke na vizitky a jeho zvládnutie vyžaduje trochu cviku. Kovový kryt objektívu T70 vyzerá krehko, nemá však žiadne vôle a drží pevne v oboch krajných polohách, nehrozí teda jeho nechcené zaklapnutie.
Obnažený konektor na spodnej strane T70 je v ostrom kontraste s elegantne zapusteným krytom konektora na pravej strane Mju 790 SW. Ten je naviac kvôli vodotesnosti osadený gumeným tesnením, podobne ako otvor na batériu. Tento majú oba aparáty umiestnený tradične na spodnej strane, spolu so šachtou pre pamäťovú kartu.
Paradoxom v prípade Olympusu je rozmerný displej, ktorý je v jednej rovine s celou zadnou stenou aparátu. Je to Achillova päta celého prístroja, pretože napriek jeho nárazuvzdornosti nemá takýto displej šancu pri zrážke s ostrou hranou, napríklad pri páde na skalách. T70 na tom nie je výrazne lepšie, avšak tu sa okolo displeja nachádza milimeter hrubá kovová obruba, ktorá ho čiastočne chráni pri páde na zem. Okrem toho dotykový displej odoláva nárazom trochu lepšie ako tradičný.
Pokračování 2 / 4
Komfort obsluhy a ovládanie
Olympus zostáva verný svojmu systému menu už niekoľko rokov a treba povedať, že je usporiadané prehľadne a logicky. Malé plus si menu zaslúži za lokalizáciu do slovenčiny. Do menu sa vstupuje, ako inak, tlačidlom menu, parametre ako vyváženie bielej či citlivosť ISO možno nastaviť po zatlačení tlačidla OK/func, umiestneného v strede krížového ovládača. Voľbu fotografického režimu zabezpečuje otočný volič s plastovou obrubou na zadnej stene.
Ovládanie T70 je podobné ako napríklad na ultrazoomoch H7 a H9, samozrejme limitované kategóriou aparátu a prispôsobené dotykovému displeju. Väčšina fotografických funkcií, ako expozičný režim, vyváženie bielej či citlivosť ISO sa nastavuje v položke Menu, ktorá vyvolá ikony usporiadané zvislo na pravej strane displeja. Ďalšie nastavenia fotoaparátu obsahuje položka Home, niektoré jej funkcie sa čiastočne prekrývajú s položkami v Menu.
Posledným tlačidlom je tlačidlo Disp, po ktorého zatlačení možno nastaviť spôsob zobrazenia fotografií pri prehliadaní. Ovládanie prostredníctvom dotykového displeja je prekvapivo jednoduché a intuitívne, možno povedať, že nové menu skôr pristane takémuto druhu ovládania než tradičnej navigácii tlačidlami a otočným prstencom ako v prípade ultrazoomov. Najlepšie sa ovláda ukazovákom, pri ovládaní palcom je potrebná prax.
Hoci ovládanie transfokátora tlačidlami na zadnej stene nie je najobľúbenejšie riešenie, v prípade týchto dvoch prístrojov je lepším riešením, ako miniatúrna páčka transfokátora na hornej stene T70S. V prípade Olympusu je trochu na škodu, že otočný volič režimov obsahuje okrem automatiky a videosekvencií iba režim elektronickej stabilizácie, ďalšie režimy treba po nastavení voľby SCN vybrať v menu.
Samotná automatika, alebo režim so symbolom fotoaparátu v prípade Mju 790 SW sa skôr správa ako automatika programová. Na rozdiel od Sony je s týmto nastavením možné zvoliť vyváženie bielej, citlivosť a podobne, zatiaľ čo pri T70 je potrebné zvoliť práve režim programovej automatiky. Výhodou Sony je možnosť výberu zaostrovacieho bodu priamo pomocou dotykového displeja – toto je nóvum, ktoré by určite uvítali aj užívatelia kreatívnych kompaktov.
Režim prehliadania fotografií ponúka v oboch prípadoch rôzne druhy prezentácií. Tu má miernu prevahu T70, kde možno pomocou dodávaného programu doplniť ďalšie melódie podfarbujúce prezentáciu a zobrazí akékoľvek JPEG fotografie, ich názvy sa však musia zhodovať so systémom názvov používaným vo fotoaparátoch Sony. Mju 790 SW zrejme potrebuje na tento účel konverziu pomocou dodávaného softvéru.
Pokračování 3 / 4
Porovnanie kvality fotografií
max. velikost | max. velikost
Fotografie na ohnisku 38 mm (prepočítané). Vpravo Sony DSC-T70, programová automatika, ISO 100, čas 1/125 sekundy, clonové číslo F 4,5. Vľavo Olympus Mju 790 SW, automatický režim, ISO 100, čas 1/400 sekundy clonové číslo F 5,6
Fotografovanie na minimálnom ohnisku, pri zamračenej oblohe a pevne zvolenej základnej citlivosti ISO 100, ostatné parametre si aparáty nastavovali automaticky. Meranie expozície multizónové, viacbodový systém ostrenia. Farebné podanie Mju 790 SW má jemný purpurový nádych, T70 má zas príklon k modrej. Miera sférického skreslenia a chromatickej aberácie je u oboch aparátov približne rovnaká, v danej kategórii akceptovateľná.
Výrez snímky. Vpravo Sony DSC-T70, vľavo Olympus Mju 790 SW
Na výreze z okraja snímky je vidieť ostrejšiu kresbu objektívu Sony T70. Napomáha jej aj silnejšie softvérové doostrenie fotoaparátu, ktoré po sebe zanecháva artefakty doostrovacieho algoritmu. Viditeľný je tyrkysový lem dverí a obruby balkóna či fialové kontúry na oblečení.
max. velikost | max. velikost
Fotografie na ohnisku 114 mm. Vpravo Sony DSC-T70, programová automatika, ISO 100, čas 1/160 sekundy, clonové číslo F 7,1. Vľavo Olympus Mju 790 SW, automatický režim, ISO 100, čas 1/320 sekundy, clonové číslo F 5,0
Na maximálnom ohnisku T 70 získava na rozhraní svetlých a tmavých plôch v okrajoch snímky výraznejšie tyrkysové kontúry ako Olympus, naviac na rozhraní strechy budovy a lesa v pozadí jasne vidieť zásah doostrovacieho algoritmu. Kresba je však opäť o niečo ostrejšia, ako v prípade Olympusu.
Výrez snímky. Vpravo Sony DSC-T70, vľavo Olympus Mju 790 SW
Na výreze je viditeľná ostrejšia kresba, ktorá evidentne nie je len výsledkom silnejšieho doostrenia, ale aj optickej kvality a vhodnejšej voľby expozičných parametrov.
max. velikost | max. velikost
Západ slnka expozičnou automatikou na ohnisku 38 mm. Vpravo Sony DSC-T70, ISO 100, čas 1/320 sekundy, clonové číslo F 5,6. Vľavo Olympus Mju 790 SW, ISO 100, čas 1/400 sekundy, clonové číslo F 4,0
Fotografia západu slnka odhalila prednosti Olympusu v podobe vyššej miery detailov na objektoch v protisvetle. Sony T70 posúva celú scénu do saturovaných červených tónov, fotografia Olympusu pôsobí o niečo triezvejšie, so sklonom k fialovým kontúram.
Rozsah citlivosti ISO, umelé svetlo, makrofotografia
Olympus Mju 790 SW, výrez z fotografie pri rôznych citlivostiach. Zľava ISO 100, 200, 400, 800 a 1 600. Expozičná automatika
Porovnanie fotografií na rôznych citlivostiach ukazuje, že Olympus sa ani pri extrémnych citlivostiach nepokúša vyhladzovať digitálny šum spolu s detailmi. ISO 100 a 200 predstavujú použiteľný rozsah citlivosti bez výraznejšej prítomnosti šumu. Na ISO 400 digitálny šum výraznejšie narastá, ISO 800 a 1600 už majú výrazné zrno a sú použiteľné nanajvýš na informatívne účely. Aj na najvyššej citlivosti je však stupnica na zosilňovači a popis potenciometrov čiastočne čitateľný.
Sony DSC-T70, výrez z fotografie pri rôznych citlivostiach. Zľava ISO 100, 200, 400, 800, 1600, 3200. Expozičná automatika
Sony DSC-T70 je na tom so šumom a jeho redukciou horšie. ISO 100 nepredstavuje problém, ISO 200 vykazuje vyššiu mieru šumu, ako pri Olympuse. ISO 400 šumí pomerne výrazne. Pri ISO 800 nastupuje drastická redukcia šumu, pri ktorej sa začínajú strácať kontúry písmen na stupnici zosilňovača. Na ISO 1 600 a 3 200 je šum a jeho redukcia natoľko silná, že sa úplne stráca čitateľnosť písmen na zosilňovači.
max. velikost | max. velikost
Olympus Mju 790 SW, vyváženie bielej pri osvetlení zátišia úspornou žiarovkou. Vľavo automatické vyváženie, vpravo vyváženie pre žiarovku s volfrámovým vláknom
V náročnom osvetlení úspornou žiarovkou sa pri vyvážení bielej trocha lepšie darilo Olympusu. Automatické vyváženie posunulo farebné podanie výrazne do červena, zatiaľ čo režim pre bežnú žiarovku s volfrámovým vláknom sa posunul bližšie k realite, i keď stále s purpurovým nádychom.
max. velikost | max. velikost
Sony DSC-T70 SW, vyváženie bielej pri úspornej žiarovke. Vľavo automatické nastavenie, vpravo vyváženie pre žiarovku s volfrámovým vláknom
T70 príliš nezaregistroval zmenu vyváženia bielej, obe fotografie majú nádych do červena. Tu sa ukázali mierne rezervy v systéme zaostrovania. Zatiaľ čo v prípade automatického vyváženia bielej aparát zaostril na krabičku s balzamom, v druhom prípade je zaostrená bábka zo šúpolia, pritom poloha aparátu a osvetlenie sa nemenilo.
max. velikost | max. velikost | max. velikost
Vľavo T70 v režime makro, v strede Olympus Mju 790 SW v režime supermakro, vpravo ten istý aparát v režime makro s prisvietením LED diódou
Fotografovanie objektov na malé vzdialenosti je jasnou doménou Sony. T70 je schopný zaostriť v režime makro prakticky od jedného centimetra, zatiaľ čo režim supermakro pri Olympuse zaostrí až od siedmich centimetrov. Naviac v režime makrofotografie s prisvetlením LED diódou zrejme nie je všetko úplne zosynchronizované, pretože aparát namiesto na fotografovaný konektor tvrdošijne ostril na jeho podstavec.
Pokračování 4 / 4
Špeciálne vlastnosti
max. velikost | max. velikost
Olympus Mju 790 SW, fotografovanie pod vodou. Vpravo expozičná automatika v režime makro s LED prisvietením, vľavo režim makrofotografia pod vodou
Mju 790 SW bez problémov fotografoval v improvizovaných podvodných podmienkach. V režime makro pod vodou mierne zmenil farebné podanie, evidentne je určený do iných podmienok ako umývadlo. Po ponorení aparátu pod vodu je vhodné uvoľniť prípadnú vzduchovú bublinu spod objektívu.
max. velikost
Olympus Mju 790 SW, fotografia v mrazničke pri –20 stupňoch Celzia pri vlhkosti blízkej 100 %
Ďalším zaujímavým stupňom odolnosti nových ultrakompaktov „sedmičkového“ radu je odolnosť voči mrazu. Hoci výrobca v návode uvádza minimálnu teplotu pre fotografovanie –10 stupňov Celzia, aparát bez problémov fotografoval aj pri nižšej teplote. Reakčný čas displeja trochu pripomínal spomalenie času z hier typu Max Payne, no aparát bez problémov odfotografoval interiér mrazničky. Napriek tomu je vhodné držať sa návodu a fotografovať len do teploty –10 stupňov Celzia.
Oba aparáty majú implementovanú funkciu detekcie tváre, ktorá funguje pomerne spoľahlivo. V prípade T70 je samotná detekcia o niečo svižnejšia a v Sony naviac pridali marketingové lákadlo pre mladšie generácie v podobe automatického fotografovania úsmevu. V špecifickom scénickom režime sa stlačením spúšte aktivuje režim, počas ktorého aparát detekuje úsmev a exponuje.
Treba povedať, že úsmev je podľa inžinierov zo Sony zrejme dosť široký pojem, detekcia má očividne čo do činenia s mimickými svalmi a bielymi plochami. Aj na nastavení najvyššej citlivosti sa treba usmievať od ucha k uchu, aby fotoaparát zareagoval. Iná možnosť je vyceriť zuby, niekedy stačí vložiť dva prsty pod ďasná, nadvihnúť ich a úsmev je na svete. Pre demonštráciu uvádzam dva extrémne príklady toho, čo je schopný T70 ešte považovať za úsmev.
Dva extrémne príklady „úsmevu“, akceptovaného detekciou úsmevu podľa DSC-T70
Omnoho užitočnejším prídavkom je stabilizácia obrazu, ktorá spolu s pohotovejším a presnejším určením expozičných parametrov môže pomôcť pri fotografovaní v menej priaznivých svetelných podmienkach, kde sú potrebné dlhé expozičné časy.
Príklad účinku optickej stabilizácie. Vľavo Olympus Mju 790 SW, ISO 200, čas 1/2 sekundy, clonové číslo F 5,0. Vpravo Sony DSC-T70, ISO 200, čas 1/5 sekundy, clonové číslo F 4,0
A víťazom sa stava...
Určiť víťaza duelu vzhľadom na osobitosti oboch aparátov nie je ľahké. Pokiaľ odhliadneme od špecifických funkcií a vlastností oboch prístrojov a budeme sa sústreďovať iba na obrazovú kvalitu, je tesným víťazom duelu Sony DSC-T70 práve vďaka rýchlejšiemu zaostrovaniu, mierne ostrejšej kresbe a presnejšiemu určovaniu expozičných parametrov. K rýchlosti zaostrovania možno pripočítať aj tichý chod, Olympus totiž pri zaostrovaní mierne vrčí.
Pri výbere ultrakompaktu bude v prospech Sony určite hrať rolu aj prítomnosť stabilizácie obrazu a minimálna vzdialenosť pri fotografovaní makier. Za zmienku stoja širšie možnosti nastavenia vstavaného blesku, medzi ktorými je obsiahnutý aj režim slow flash, určený pre dlhšie expozičné časy. Medzi najvážnejšie mínusy T70tky patrí pomerne vysoká úroveň šumu a jeho drastická redukcia na vyšších citlivostiach.
Možnosť širokouhlej predsádky pre takýto aparát znie na prvý pohľad ako vtip. Faktom zostáva, že takáto predsádka naozaj existuje a nesie označenie VCL-DE07TB.
Svojich priaznivcov si však nesporne nájde aj Mju 790 SW, pretože svojou vodotesnosťou a odolnosťou voči mrazu či mechanickému poškodeniu pokrýva rozsah využitia, na ktorý je T70tka jednoducho krátka.
Tento článek je součástí balíčku PREMIUM+
Odemkněte si exkluzivní obsah a videa bez reklam na devíti webech.
Chci Premium a Živě.cz bez reklam
Od 41 Kč měsíčně