Lumír Žemla dotazoval Veroniku Otepkovou, autorku pracující s fotografií a s obrazovým výstupem ne nepodobným jeho vlastní tvorbě. Veronika Otepková kromě jiných plánů do budoucna přidala i upoutávku na chystanou výstavu.
Veroniko, mohla by ses čtenářům představit? Kde pracuješ, kde žiješ apod.?
Pochádzam z Vrbového. Mám 30 rokov. Roky som pracovala na poště, jako priehradkový pracovník, na Úradě práce, ako radca a toho času som nezamestnaná. Od mala som rada kreslila tváre ľudí, počúvala príbehy zo života svojich starých rodičov, prezerala ich fotografie. Vždy ma fascinovali staré, opustené budovy, hrady, zámky, starý nábytok, obrazy, drobnosti... veci, ktoré majú minulosť, energiu, príbeh.
Asi v pätnástich sa mi dostala do rúk knižka (Ne)uveriteľné príhody, príbehy o živote a smrti aj to bola moja inšpirácia... začala som maľovať na plátno, nie štetcom, ale rukami. K fotografovaniu som sa prvýkrát dostala v roku 2002. Flexaret a tmavá komora, to bolo to, čo ma bavilo. V roku 2004 sa mi narodila dcéra. Väčšina môjho času patrila jej. V decembri 2009 som vložila prvú fotografiu na internet, prišli prvé komentáre a ja som sa chcela stále zlepšovať. Ďakujem ľuďom, ktorý ma týmto posunuli ďalej. A teraz som tu. (úsměv)
Žít a zomrzet, foto: Veronika Otepková
Vím o tobě, že jsi studovala zahradnickou školu. Napodobovala jsi jako malá svého otce, který maloval… dovol mi tedy otázku, dáváš svůj výtvarný talent do fotek? Nebo je technika u tvé fototvorby důležitější než pocit? I když z tvých fotografií je pocit převažující… ale přesto, hraje technika ve tvé tvorbě důležitou roli?
Vždy som sa riadila pocitom a riadim sa ním aj pri fotografii. Techniku máme každý svoju.
Živí tě focení, nebo je spíše tvým koníčkem?
Zatiaľ koníčkom, do budúcnosti dúfam, že aj živobytím.
Potřebuješ při focení poradit, nebo jsi samouk? Vyhledáváš rady?
Som samouk, učím sa z internetu a kníh. Nemám za sebou žiadnu umeleckú školu, ani fotografický workshop. Každú konštruktívnu kritiku prijímam a to ma posúva ďalej.
Kuzelný strom, foto: Veronika Otepková
Máš nějaký vzor, kromě sebe? Někdo, kým se necháváš inspirovat?
V detstve otca, ktorý krásně maľoval, no pre povinnosti sa toho vzdal. Keď som začínala s analógovou fotografiou, nemala som žiadny vzor. Bavilo ma experimentovať vo fotokomore a všetko som robila podľa seba. V začiatkoch digitálnej fotografie bol mojim vzorom BecherArt, keď som prvý krát uviděla jeho fotografie spadla mi sánka. Ako to robí? To je presně to čo chcem! Dodať svojim fotkám starý, ošúchaný vzhľad, minulosť. A tak som začala vkladať do svojich fotografií aj textúru. Je veľa autorov, ktorých tvorba sa mi v súčastnosti páči, napr. Peter Ondrejkovič, Martin Iman, Jozef Bubák, Francesca Woodman, Patrick Gonzales a mnoho ďalších.
Co rodina? Prozraď nám něco více ze svého soukromí. Jak se tví nejbližší staví ke tvé tvorbě. Bereš je na focení někdy sebou?
Nevydala som sa. Mám tolerantného priateľa, ktorý ma podporuje a pomáha mi, najmä s rámovaním fotografií. Tak isto ma podporujú aj moji rodičia, blízka rodina, priatelia a známi. Dcéra mi najčastějšie asistuje pri fotení. Je mojím hlavným osvetlovačom a potom, kto je zrovna po ruke.
Cesta domov, foto: Veronika Otepková
Tvá kuchyně, jak vzniká Tvá fotka? Jdeš a fotíš, nebo jsou to mnohdy delší přípravy a poté jdeš za záběrem na jistotu? Používáš do svých fotek textury, mnoho fotografů si myslí, že jsou již textury ve fotografii přežitkem, což Ty asi jejich názor ve své tvorbě nesdílíš co?
Ako kedy. Niekedy mám presnú predstavu a idem si za tým. Inokedy, zvyčajne na turistike, natrafíme na opustenú budovu, alebo zaujímavé miesto a príbehy v mojej hlave ožívajú, inšpirujem sa pocitom z konkrétneho miesta. Keďže väčšina mojej voľnej tvorby sú koláže, zbytok fotografie dofotím doma a potom už nasledujú, mnohokrát aj hodiny strávené pri počítači. Textúra sa stala súčasťou mojej fotografie.
Myslíš si, že oslovuje tvá tvorba? Máš nějakou zpětnou vazbu? Vím, že děláš výstavy, jaké jsou ohlasy na tvá díla?
Aj keď nie davy ľudí, svojich priaznivcov si určite našla. Výstavy mám za sebou zatiaľ dve a bola som milo prekvapená reakciami, aj účasťou.
V spomienkách, foto: Veronika Otepková
Dovol mi se vrátit ještě k výtvarnému umění, maluješ si někdy, nebo už vše vystřídala grafika v PC?
Nie, nemaľujem... ale možno ma to opäť chytí.
Chceš to ve své tvorbě někam dotáhnout? Jsi ambiciózní, pokud jde o Tebe samotnou?
Chcem to dotiahnuť k svojej spokojnosti, ešte stále sa mám čo učiť. Postupně si vytváram malé ciele, ktoré sa mi pomaly plnia. Všetko má svoj čas.
Co plánuješ do blízké budoucnosti? Výstavy apod.
V blízkej budúcnosti sa chcem vrátiť aj k analógovej fotografii. Ďalej ma zaujíma ženský akt, takže ak by sa našla odvážna slečna, nech sa mi ozve. Tento rok ma môžete vidieť v Piešťanoch od 12. 8. – 31. 8. 2012 (Thermia Palace), ďalšie termíny výstav sú v štádiu riešenia.
Veroničino portfólio a facebooková stránka.
Autoportret, foto: Veronika Otepková
Žemlovo slovo závěrem
Veronika je mému cítění velice blízko. Její tvorba se zakládá na pocitech a to se mi líbí. Její tvořivý duch je znát v každé její fotografice. Doufám, že jí to vydrží a již teď se moc těším na to, pokud dostojí svému slovu a vrátí se také k analogové fotografii. Díky za rozhovor a přeji mnoho úspěchů do budoucna.
Článek původně vyšel na webu fotoparta.cz a byl otisknut se svolením autora.