Koncertní fotografie: jaký digitál vybrat

Pokračování 2 / 4

Ultrazoom nebo EVF

Zatiaľ čo okom kompaktného aparátu je predovšetkým LCD displej, doplnený optickým hľadáčikom (v ktorom je fotografovaný obraz oproti realite mierne posunutý), hľadáčik EVF prístroja pracuje ako zmenšenina displeja v obrube brániacej vniknutiu bočného svetla. Druhou odlišnosťou je mohutnejší optický transfokátor – preto názov ultrazoom.

Pri kompaktoch sú rozpätia transfokátora (po prepočte na kinofilmový formát) v rozmedzí 35–105 mm (podiel týchto dáva číslo 3, teda trojnásobný zoom), u EVF aparátov to môže byť 36 mm-–432 mm (čiže 12× zoom), niekedy i viac. Takéto priblíženie umožňuje pohodlnú prácu z väčšej vzdialenosti od pódia, prípadne detailnejšie zábery interpretov za predpokladu, že sa nachádzame tesne pod pódiom. Všetky EVF prístroje disponujú manuálnym režimom, tiež ergonómia ovládania je tu riešená lepšie než u kompaktov.

Napríč spektrom

Na spodnej hranici cenového spektra sa nachádzajú aparáty, ktorých snímací senzor neprevyšuje svojou veľkosťou senzory v kompaktoch (1/2,5” čiže 5,7 × 4,2 mm) – väčšie priemery skiel dovoľujú podstatne priaznivejšie clonové čísla aj pri maximálnom priblížení. Sony H2 a Olympus SP-510 majú rozsah F2,8–3,7, Fuji Finepix S5600 3,2–3,5.

Veľmi malý pokles množstva svetla v celom rozsahu umožňuje približovať len s malými korekciami času. V prípade Sony H2 a H5 čas pohodlne prestavíme pomocou rotačného voliča pod spúšťou. Zaujímavým aparátom je Canon Powershot S3 IS, ktorý cenou mieri do vyšších kategórií, ponúka ale výbornú optiku s veľmi priaznivými clonovými číslami F2,7–3,5, rýchle a presné ostrenie, optickú stabilizáciu objektívu a výklopný displej.

Pozor na jednu špecifickú kategóriu aparátov, ktorá disponuje desaťnásobným priblížením, ale nie je to EVF aparát - bývajú vybavené iba LCD displejom a spravidla sú to plné automaty. Malé rozmery takýchto aparátov (napríklad Panasonic TZ-1) vyzerajú lákavo, sú však určené inému spektru zákazníkov a platí však to isté, čo pri kompaktoch – výhradne automatický aparát nie je pre koncertnú fotografiu vhodný.

Opačná strana kvalitatívneho spektra sú aparáty, ktoré majú cenovo blízko k základným zrkadlovkám – v cenovej hranici okolo 20 000 Sk ponúkajú aj kvalitný teleobjektív, ktorý by samostatne u zrkadlovky stál výrazne viac. Do tejto kategórie poloprofesionálnych prístrojov patrí trojica Fuji Finepix S9600, Panasonic Lumix DMC - FZ50 a drahší, ale svojimi parametrami jedinečný Sony DSC-R1. Všetky aparáty majú namiesto páčky alebo tlačidiel nastavenia zoomu manuálny prstenec. Takisto môžeme ostriť manuálne – pomocou druhého prstenca. Každý z nich má okrem mohutnejšieho hľadáčika aj antireflexný výklopný displej a parametre manuálneho režimu sa nastavujú ergonomicky umiestnenými rotačnými voličmi.

Velký, malý, stredný snímač

Panasonic Lumix DMC-FZ50 má najmenší snímací senzor, bežný 1/1,8” čiže 7,18 × 5,3 mm – jeho šum je na citlivosti ISO 400 dosť rušivý. Ponúka objektív Leica DC Vario Elmarit s výbornou kresbou v celom rozsahu 35–420 mm a výbornými clonovými číslami F2,8–3,7. Ako jediný z trojice má optický stabilizátor – schopnosť dorovnania otrasov pri dlhších expozičných časoch – v tomto prípade vyvažujúcim prvkom optiky. Táto technologická vymoženosť môže pomôcť pri väčších ohniskových vzdialenostiach nastaviť nižšie citlivosti bez rizika, že pri dlhšom expozičnom čase chvením ruky obraz rozmažeme. Rýchlo sa pohybujúci hudobník na pódiu bude pri dlhších časoch rozmazaný – tento pohyb stabilizátor neovplyvní, tu prichádza na pomoc vyššia citlivosť ISO, ktorá skráti čas závierky.

V tomto smere má navrch Fuji Finepix S9600. Vďaja väčšiemu senzoru s rozmermi 2/3” (uvádza sa tiež 1/1,6”, metricky je to 8,8 – 6,6 mm) sú pri ISO 400 fotky stále použiteľné a kratšie časy znížia riziko roztrasenia obrazu. Objektív má síce kratšie ohnisko 28–300 mm (10,7× priblíženie), zato širokouhlý (uhlom snímania, nie formátom obrazu) záber na ohnisku 28 mm umožňuje snímať inak ako 35 mm objektív Panasonicu.

Sony DSC-R1 vyčnieva z radu už typom použitého senzora – všetky EVF aparáty využívajú CCD snímače, resp. ich zdokonalený variant Super CCD, R1 využíva CMOS senzor formátu APS-C 21,5 × 14,4 mm. Vďaka typu senzora, ktorý je podstatne menej náchylný k tvorbe digitálneho šumu a tiež vďaka jeho veľkosti nemá R1 medzi EVF aparátmi konkurenciu. To všetko je podporené skvelou optikou Carl Zeiss Vario Sonnar T* – jej rozsah je vzhľadom na veľkosť snímacieho senzora iba 24–120 mm.

Je to optická kvalita, ktorú neponúkajú ani základné teleobjektívy k digitálnej zrkadlovke Sony DSLR-A100. Niektorí užívatelia aparátu vytýkajú pomalšie ostrenie, čo pre koncertného fotografa znamená prepnúť na manuálny ostriaci režim. Cena tohto prístroja ale presahuje ceny najlacnejších digitálnych zrkadloviek a príslušenstvo v podobe telepredsádok tiež nie je práve najlacnejšie.

Z hľadiska pomeru rýchlosti ostrenia, nižšieho obrazového šumu a veľkého optického rozsahu sa javí ako najvýhodnejší Fuji Finepix S9600. V rukách zručného fotografa aj výsledky Panasonicu DMC-FZ50 vyzerajú obdivuhodne, dosvedčuje to množstvo fotografií v digitálnych galériách, ale aj na stránkach slovenských časopisov – neraz je použité i kritické ISO 400 a výsledky sú výborné. Fuji si nedávno postavil sám sebe konkurenciu uvedením aparátu Finepix S6500fd. Aparát pôsobí ako zmenšená verzia Finepixu S9600, okrem pätky pre externý blesk, závitu pre drôtenú spúšť a výklopného displeja o nič dôležité neprídeme, naopak – získame kompaktnejšie telo za cenu, ktorá mieri k spodnej hranici cien EVF aparátov.

Nový lebo starý

Doteraz nespomenutou možnosťou je nákup staršieho EVF aparátu (samozrejme v technicky zachovalom stave) – tu sa z hľadiska dlhodobého používania osvedčili aparáty Konica Minolta Dimage A2 a A200 – problematická je jedine výdrž batérií a ťažšie manuálne ostrenie – technológie Minolty sú úspešne zúročené v aparátoch Sony H2 a H5 a to vrátane špecifickej stabilizácie obrazu – stabilizovaný je v tomto prípade snímací senzor.

Zatiaľ čo u kompaktných aparátov sa manuálny režim objavuje menej, pri EVF aparátoch je bežný. Manuálny režim doplňuje možnosť manuálneho ostrenia. U vyšších modelov je komfort ovládania transfokátora a ostrenia na úrovni digitálnej zrkadlovky. Zatiaľ čo u kompaktu je ergonómia ovládania limitovaná rozmermi, pri EVF aparáte sú očakávania podstatne vyššie – pri koncertnom fotografovaní ide hlavne o rýchle a pohodlné nastavenie parametrov, je preto potrebné vyskúšať viacero modelov a zistiť, ako ktorý aparát padne do ruky.

Pozor na fotografovanie bez akreditácie – takýto aparát budí rozhodne väčšiu pozornosť ochranky ako kompakt, hrozí vám jeho zabavenie, v lepšom prípade dopadnete ako fotograf – amatér na jednom letnom festivale, ktorý dostal od ochranky ranu po objektíve svojej Minolty Dimage A200 s komentárom, že tento koncert je zakázané fotografovať profesionálnym aparátom…

Pokračování 3 / 4

Zrcadlo do tmy

Kráľovská kategória aparátov obsahuje systém sklopného zrkadla, vďaka ktorému vidíme v hľadáčiku presne to, čo budeme fotografovať – tento systém vylučuje možnosť tvorby videosekvencií - výhodou nielen pre koncertného fotografa je ale predovšetkým možnosť reálneho vnímania fotografovanej scény, možnosť výmeny objektívov a tým pádom širokej variability optiky a v neposlednom rade omnoho väčší snímací senzor, ktorý zabezpečí podstatne nižší šum a väčší dynamický rozsah (čiže schopnosť vnímať širší rozsah svetelných podmienok bez prepalov a podexponovania). Samozrejmosťou je fotografovanie bez kompresie do RAW formátu a plne manuálny režim.

Čo sa týka kategórií, môžme deliť zrkadlovky do viacerých skupín. Najjednoduchšie bude cenové hľadisko, kde do spodnej cenovej hranice spadajú svorne Canon EOS 350D, Nikony D40 a D50, Olympus E-500 a Pentax *ist DL2 a K100D. Aparáty Samsung a Panasonic kooperujú s týmito renomovanými výrobcami. Strednú triedu tvoria novší Canon EOS 400D, Nikon D70 a D80, Olympus E-400 s kompaktnými rozmermi, Pentax K110D a Sony DSLR-A100. Sem by bolo možné zaradiť aj unikátny Olympus E-330 disponujúci ako jediná zrkadlovka aj živým náhľadom na výklopnom displeji – ten však cenovo presahuje profi aparát E-1 od Olympusu, ktorý stále čaká na svojho nasledovníka.

Ďalšou kategóriou sú fotoaparáty využívané profesionálmi ako Nikon D200, Canon EOS 20D a 30D, Pentax K10D, Fuji S3 Pro, S5 Pro a spomínaný Olympus E-1. Pomyselný vrchol tvoria špičkové aparáty ako Canon EOS-1D Mark 2N, EOS 5D, Nikon D2Xs, D2H či Kodak DCS SLR/n

Bajonet nielen na pušku

Ďalšie možné delenie je podľa bajonetu pre objektívy, determinujúce použitie optiky. Svoje bajonety má Canon, Nikon (jeho F bajonet používajú aj zrkadlovky Fuji), Pentax (tieto K bajonety využívajú aj zrkadlovky Samsung, ktoré sú vernou kópiou Pentaxov) a Olympus (systém 4/3, navrhnutý špeciálne pre digitálne zrkadlovky).

Bajonet Nikkor Nikkor AF / F-mount, Typ D na tele aparátu Nikon D200

S bajonetmi súvisí aj možné využitie optiky zo starších zrkadloviek na kinofilm. Na Pentaxy a Nikony možno použiť aj staršie optiky (Pentax nemení svoj K bajonet v podstate od roku 1976). Použiť však možno iba manuálne ostrenie. Canon má svoj EOS systém trochu novšieho dáta, má však asi najširší výber objektívov. Systém 4/3 u Olympusu využíva drahšie a novšie objektívy určené výhradne pre digitál. Tento systém využíva aj nová zrkadlovka od Panasonicu, Lumix DMC-L1 a vyrába preň objektívy napríklad renomovaná nemecká Leica. Posledným typom bajonetu je terajší Sony, niekdajšia Konica Minolta – pre tento bajonet vyrába optiku aj Carl Zeiss.

Hlavne pri použití starších objektívov z kinofilmových zrkadloviek sa treba zmieniť o prepočtovom koeficiente ohniskovej vzdialenosti. Fotoaparátov s veľkosťou snímacieho senzora s veľkosťou kinofilmového políčka je málo a patria k najvyššej profesionálnej triede (Canon EOS-1D Mark 2N, EOS 5D, Kodak DCS SLR/n) – väčšina senzorov je zväčša 1,5 násobnou zmenšeninou kinofilmového políčka (takzvaný APS-C formát). Toto má za následok, že z objektívu senzor sníma iba tú časť, ktorú svojou veľkosťou pokrýva.

Pomer veľkostí snímača rôznych tried digitálnych fotoaparátov

Pri 200 mm ohnisku kinofilmu dosiahneme ohniskovú vzdialenosť 300 mm, ale z extra širokouhlého 18 mm objektívu pre kinofilm sa takto stáva bežnejší, širokouhlý 28mm. Zrkadlovky Olympus, využívajúce formát 4/3 (čiže veľkosť čipu 4/3“, metricky 22,5 × 18 mm) majú tento prepočtový koeficient až 2 – ich optika je však prispôsobená tak, že zaberá iba veľkosť senzora – výhodou sú jej kompaktnejšie rozmery.

Typ senzora vplýva na šum pri vyšších citlivostiach ISO, no tu sa niet čoho báť – vďaka výrazne väčšej ploche senzora fotia všetky zrkadlovky výborne aj na ISO 400. Aparáty Olympus (tiež Panasonic Lumix DMC-L1) majú vďaka 4/3 kompaktnejšiemu senzoru mierne vyšší šum už pri ISO 800 (nie je to však žiadna tragédia), naopak z hľadiska šumu vychádzajú najlepšie CMOS senzory zrkadloviek od Canonu. Vo vyššej strednej triede sa rozdiely šumu vyrovnávajú a Nikon D200 má len mierne hrubšie zrno ako Canon EOS 30D, hoci používa CCD senzor. Pri výmene objektívu môže znečistiť senzor aj zrkadlo prach – riešenie ponúkajú aparáty Olympus, Panasonic Sony a najnovšie aj Canon EOS 400D – otrasom alebo ultrazvukom sú schopné nečistoty zo senzora striasť.

Šumí ako umí

Už základná digitálna zrkadlovka ponúka obraz s výbornou kresbou. Canon vedie v nízkom šume a vyvažovaní bielej, Nikon má pohotovejšie ovládanie a dobré rozmiestnenie ostriacich bodov. Olympus vďaka 4/3 formátu ponúka kompaktné rozmery objektívov i aparátov (zrkadlovka E-400 je vyslovene malý reportážny aparát) a Pentax si vďaka napájaniu niektorých modelov tužkovými batériami, kvalitnej optike a oceľovej výstuži (K100D a vyššie) tiež nájde svojich priaznivcov.

Sony získava svojich zákazníkov predovšetkým kompatibilitou s objektívmi Konica Minolta. Vyššia trieda zrkadloviek ponúka lepšie možnosti ovládania, merania expozície, viac ostriacich bodov, rýchle sekvenčné snímanie, robustnejšie telá a neraz i vyššie rozlíšenia. Niektoré modely (Sony, Konica Minolta, Pentax – od K110D) majú stabilizáciu každého objektívu vďaka stabilizátoru snímacieho senzora v tele, Canon naopak spolieha na stabilizátory v objektívoch – vďaka priaznivému rozsahu použiteľnej citlivosti však môžeme stabilizovať i vyššími citlivosťami ISO.

Najdôležitejšou voľbou v prípade zrkadlovky sú objektívy. Všetci výrobcovia predávajú okrem samotného tela aj sadu so základným objektívom. Je to lacná optika s ohniskom spravidla 18–55 milimetrov (čiže širokouhlý trojnásobný transfokátor), ktorej kresba nebýva nijako výnimočná (základné objektívy Pentax sú na tom trochu lepšie). Prvou voľbou koncertného fotografa po kúpe aparátu bude zrejme nákup teleobjektívu – teleobjektív bez stabilizácie 90–300 mm a clonovými číslami F4,5–5,6 (tu sú čísla vyššie, ako u EVF aparátov, kvôli veľkosti snímacieho senzora), čo je vlastne zas trojnásobný transfokátor, ale pre ohnisko (ekvivalentné 9–12× zoomu) u EVF aparátu, sa dá kúpiť v cene do 10 000 korún (Canon a Nikon, pre oba aparáty vyrába takýto objektív aj Sigma).

Výhodnejší bude teleobjektív s menej mohutným priblížením (ale stále postačujúcim pre fotografiu ďalej od pódia), zato s ohniskom začínajúcim od širokouhlých 28 mm – nahradíme tak základný objektív aj ultrazoom. Cenovo sú tieto objektívy v oblasti od cca. 13 000 Sk (Sigma 18–200 F3,5–6,3, čo je po prepočte ekvivalent 11× zoomu), za originál napr. u Nikonu zaplatíme cca. 30 000 Sk (je to objektív s lepšími sklami, krajšou kresbou a stabilizáciou – za dvojnásobnú cenu). Širokouhlý základný objektív môžeme nechať doma a pribrať druhú optiku.

Tou druhou optikou (pokiaľ nechcete investovať 50 000 Sk i viac do 500 mm teleobjektívu) môže byť objektív s pevným ohniskom (bez možnosti priblíženia), zato s vynikajúcou svetelnosťou – už F1,8 nám umožní fotiť s nízkymi citlivosťami a podstatne kratšími časmi závierky. Tu je dôležité práve ohnisková vzdialenosť – cca 50 mm je optimum – nezaberá zbytočne široký zorný uhol. Cenovo sa takéto objektívy pohybujú od 4 do 6 tisíc korún (Canon a Nikon s clonou F1,8), náročnejšie objektívy stoja do 15 000 korún (Canon EF 50 mm F1,4, Nikon 50 mm AF Nikkor F1,4).

Extrém sú optiky s užším zorným poľom, lepším priblížením (Nikon 85 mm F1,4 D A s HN-31) – za cenu okolo 50 000 Sk alebo špičkový ultra svetelný Canon EF 85mm f/1.2 L USM za cca 90 000 Sk. Voľba aparátu Pentax prináša užívateľovi nekompromisnú kvalitu objektívov – cena za redukovaný F1,9/43 mm je ale cca. 23 000 korún. Objektívy Carl Zeiss tohto druhu pre aparáty Sony presahujú cenou 50 000 korún.

Objektív sem, objektív tam

Z hľadiska portfólia objektívov najlepšie vychádzajú formáty Canon a Nikon, pre ktorých vyrába optiku aj väčšina renomovaných firiem (Sigma, Tamron, Tokina) Pri výbere objektívov je dobré urobiť pár záberov a všímať si kresbu, ďalej mieru vinetácie (jav stmavovania v rohoch, lacnejšie teleobjektívy trpia touto chybou aj vďaka úzkym tubusom a menej kvalitným sklám), mieru chromatickej aberácie (purpurové okraje na hranách objektov, napr. pri protisvetle – opäť dané predovšetkým kvalitou optiky, vznikajú hlavne pri širokouhlom snímaní). Ďalšou bežnou chybou je neprimerané súdkovité skreslenie – na maximálnom priblížení teleobjektívu sa obraz javí akoby vpadnutý. Túto chybu je možné efektívne korigovať aj softvérovo.

Doplnkové príslušenstvo ako filtre či externé blesky sú pri koncertnej fotografii menej podstatné, no pokiaľ chceme fotografovať menšie klubové koncerty, je vhodné mať systémový blesk s naklápateľnou, prípadne aj otočnou hlavou – možnosť odrazu blesku od stien vytvára mäkšie svetelné podanie. Polarizačné a UV filtre môžu eliminovať nežiaduce lomy svetla, v publiku tiež pomôžu chrániť optiku aparátu pred poškriabaním.

Výklopný a natočiteľný kompaktný blesk Nikon SB – 27

Pokiaľ sa rozhodnete pre zrkadlovku, rozhodne sa pokúste vyriešiť akreditáciu – i najmenšia zrkadlovka vzbudí pozornosť. Na festivaloch (pokiaľ nefotografujete hlavné hviezdy) sú tolerovateľné, no pri megakoncertoch na fotenie bez akreditácie radšej zabudnite – aparát vám môžu zabaviť už pri vstupe do areálu.

Pokračování 4 / 4

10 pravidel koncertní fotografie

Nasledujúce pravidlá sú súhrnom základných poznatkov o zásadách fotografovania na koncertoch a mali by pomôcť vyvarovať sa niektorých začiatočníckych chýb.

Pravidlo č. 1: skorý príchod

Prichádzajte na miesto konania koncertu pokojne aj hodinu pred začiatkom. Stihnete vyriešiť potrebné formality (akreditácia), zistíte kedy a čo je dovolené fotografovať a zaujmete vhodnú pozíciu v hľadisku. V prípade festivalu, pokiaľ idete fotografovať napríklad hlavnú hviezdu večera a obávate sa návalu divákov, skúste pretrpieť v hľadisku vystúpenie predošlej kapely – môžete pritom testovať reakciu aparátu na svetlá scény a urobiť skúšobné zábery.

Carla Fraters fotografuje kapelu Primus na vystúpení v Greek Theater, Berkeley, Kalifornia

Pravidlo č. 2: poďte bližšie

Fotografovanie v prvých radoch prinesie želané ovocie hlavne fotografom vybaveným kompaktnými aparátmi so slabším transfokátorom, byť nalepený na kovovej bariére pred pódiom však má aj ďalšie výhody – dav do vás môže naraziť nanajvýš zozadu a ak vám aparát vypadne do priestoru pred pódiom, nehrozí riziko, že vám ho rozvášnený dav rozdupe. S akreditáciou je situácia jednoduchšia – za bránkou ste mimo dosahu davu divákov. Pokiaľ sa vám nepodarí zaujať miesto v prvom rade, použite pre rozrážanie davu kamaráta alebo kolegu – za jeho chrbtom sa vám bude ľahšie pracovať.

Pravidlo č. 3: kompaktný aparát nie je hanba

Pokiaľ to situácia umožňuje, nehanbite sa postaviť so svojím menším aparátom dopredu vedľa profesionála, ktorý fotografuje digitálnou zrkadlovkou s nadupaným objektívom. Profesionál, pokiaľ mu neprekážate v práci, si vás v drvivej väčšine prípadov nebude všímať a pritom môžete odpozorovať výhodný uhol záberu alebo v prípade menšej scény vystihnúť moment prisvetlenia jeho mohutným systémovým bleskom.

Pravidlo č. 4: zaostrenie na nekonečno

Pohyb, svetlá a odlesky na scéne vo väčšine prípadov dokonale zmätú ostriacu automatiku. Nastavte preto manuálny režim a ostriaci bod presuňte na nekonečno. Nanajvýš použite bodové ostrenie – s jedným ostriacim bodom si automatika ľahšie poradí.

Pravidlo č. 5: vyváženie bielej

Nepokúšajte sa nastaviť reálnu bielu hoci aj pri monochromatickom svetle – úplne to pokazí atmosféru fotografie. Namiesto zbytočného laborovania s nastavením radšej určite režim vyvažovania bielej napevno na umelé žiarovkové svetlo.

Pravidlo č. 6: clona a expozícia

V drvivej väčšine prípadov bude najvýhodnejšie nastavenie clony na maximálne otvorenú (najnižšia hodnota), výnimočne možno trochu pricloniť, ak svetlo reflektorov spôsobuje problémy s preexponovaním. Kontrolujte realizované zábery na displeji aparátu a pokiaľ je to možné, zapnite vyznačenie prepalov – lepšie mierne podexponovaná snímka s tmavými miestami, z ktorej je možné digitálnou úpravou vyťažiť detaily, ako snímky s prepalmi od reflektorov, v ktorých sa detaily úplne stratia. Pokiaľ aparát umožňuje tzv. bracketing, čiže niekoľko snímok s odstupňovaním expozície, vyskúšajte ho. Môže sa stať, že vám pomôže zachytiť moment, pri ktorom sami neodhadnete nastavenie expozície úplne správne.

Pravidlo č. 7: ako s vysokým ISO

Hlavne u kompaktných a EVF aparátoch môže zvádzať použitie vyššej citlivosti – skrátia sa doby záberu, ale neraz dramaticky narastie šum a stratia sa detaily z fotografie. Je dobré po tomto riešení siahnuť ako po poslednom možnom – výnimkou sú digitálne zrkadlovky, ale ani tu netreba preháňať a hnať citlivosť do krajnosti. Vyskúšajte si, pri akej citlivosti váš aparát fotografuje pri umelom svetle s prijateľným šumom a najprv sa pokúste udržať dlhšiu expozíciu alebo vyčkať na priaznivejšie postavenie reflektorov prv než siahnete po vyššej citlivosti.

Pravidlo č. 8: kapacita pamäťových kariet a záložné batérie

Pripravte si vysokokapacitné pamäťové karty s pokiaľ možno najrýchlejšou prenosovou rýchlosťou – nafotíte veľa záberov a drvivá väčšina budú nepodarky – pokiaľ použijete režim odstupňovanej expozície, fotografický odpad bude ešte väčší. Vysoká rýchlosť zápisu má vplyv na reakcie fotoaparátu a priamo vplýva aj na rýchlosť a množstvo záberov pri sekvenčnom snímaní. Majte pripravenú minimálne jednu rezervnú batériu, resp. sadu batérií – zmeny nastavení, hlavne neustále približovanie a ostrenie sú náročné na energiu.

Pravidlo č. 9: blesk – áno či nie ?

V drvivej väčšine prípadov platí jednoznačné nie. Malý výkon vstavaného blesku vám pri fotografovaní nepomôže a fotky úplne stratia svoju atmosféru. Omnoho výhodnejšie je sledovať pohyb reflektorov a fotografovať pri vhodnom prirodzenom osvetlení. Výnimkou sú menšie pódia a kluby, kde je neraz nedostatočné osvetlenie – aj tu však treba používať blesk s mierou a pokiaľ je to možné, nastaviť nižší výkon pre jemnejšie prisvietenie. Pokiaľ disponujeme systémovým alebo ideálne bezdrôtovým bleskom, je výhodné odraziť jeho svetlo od stien alebo stropu miestnosti.

Jemný blesk pomôže dosvetliť fotografovaný objekt v menších kluboch či na malých pódiách

Pravidlo č. 10: orezávanie a úpravy fotografií

Nebuďte perfekcionisti. Odfotografovali ste vynikajúci záber hudobníka, ale nohy mu prekryla prenosová kamera? Máte skvelú fotografiu pódia, na ktorej sú príliš tmavé miesta? Orezávanie a digitálne úpravy vám môžu pomôcť – nie je nutné upnúť sa výhradne na tvorbu dokonalých fotografií.

Orezaním odstránime zo záberu kameramana a dosiahneme výrazne lepšiu kompozíciu fotografie

Z najzákladnejších úprav spomeniem automatické vyváženie kontrastu (tu pozor na vznik preexponovaných miest po úprave, lepšie je využiť manuálne doladenie), korekciu expozície alebo redukciu šumu či korekciu chýb objektívu. Väčšina aparátov disponuje rozlíšením aspoň 6 megapixelov, čo znamená, že aj po orezaní nám zostáva rozlíšenie dostatočné pre bežnú veľkosť výtlačku až do formátu A4 – digitálne zrkadlovky s vysokým rozlíšením majú v tomto smere ešte širšie možnosti.

Trochu náročnejšou úpravou je použitie tzv. klonovacieho štetca, ktorým odstránime nežiaduce artefakty (v tomto prípade odlesky) z fotografie. Konverzia do čiernobieleho formátu pomohla ukryť stopy po klonovaní a zvýraznila kontúry

Na záver spomeniem starý známy pomer 5:1. Päť hodín teórie nahradí jedna hodina praxe. Navštevujte koncerty a festivaly, nadviažte spoluprácu s hudobnými periodikami – len častým praktickým fotografovaním sa najrýchlejšie zbavíte počiatočných chýb, osvojíte si zásady koncertnej fotografie a možno objavíte aj vlastné originálne postupy.

Niekoľko inšpiratívnych koncertných fotografií je možné nájsť napríklad na stránkach renomovanej koncertnej fotografky Carly Fraters.