O úniku fotografa od pracovních starostí do liduprázdné a divoké krajiny a čekání na modrou oblohu.
Martin Marčišovský pochází ze Slovenska a do Irska odešel za prací. Věnuje se krajinářské fotografii a jeho snímky nám přibližují starodávnost irské krajiny, nespoutanost moře a majestátnost útesů. Krajinu zachycuje bez lidí a fotografie divákovi říkají, že drsná irská krajina žije sama pro sebe, sama pro sebe je krásná.
„Musíš príjsť večer a potom uvidíš pozostatky padlých z bojov, ktoré sa tam stále v tom mori deju.“
Tak mi to bolo povedané jedným írskym fotografom.
Večer som tam prišiel a uvidel pred sebou padlého koňa a množstvo iných hneď za ním.
Martin Marčišovský
Jak jsi se dostal k fotografování? Je v to v Irsku stejné jako v Čechách nebo na Slovensku?
Musím sa priznať a povedať, že fotografia bola v mojej mysli už naozaj dlhšiu dobu, ale naplno som o tom začal premýšlať až po príchode do Írska. Dôvod bol prostý, krajina sama o sebe ma v sebe ukrytý veľký potenciál, či už je to samotné more, útesy, alebo krásne nížiny s rozsiahlymi až takmer mystickými pláňami zelených lúk, ktoré pomaly prechádzajú do polohôr. Uvedomil som si, že sa predo mnou otvárajú scenérie, takmer ako z rozprávok a starých filmov, ktoré som videl ešte doma na Slovensku. To ma prinútilo kúpiť si svoj prvý fotoaparát a fotografovať.
Život tu a u nás doma nie raž tak rozličný, aj keď sa mi zdá, že tu sú ľudia viac uvoľnení, ale to je len môj subjektívny názor. Írsko ako také v sebe skrýva dosť veľký potenciál od mora, pláží až po nekonečné lány zelených lúk s neustále sa meniacou farbou zelene.
Neznám mnoho krajinářů, co by se za tak krátkou dobu vyšvihli. Co nebo kdo ti nejvíc pomohl?
Začiatky boli naozaj ťažké a naozaj som veľmi tápal a hľadal, ale vysnívane obrazy krajiny, ktoré som mal ukryté v hlave boli na míle vzdialené od mojich fotiek. Som digitálne „dieťa“, bez akýchkoľvek skúseností s vyvolávaním filmu v tmavej fotokomore. Po prvých mesiacoch plných neúspechov som si začal pomaly uvedomovať, že sa musím pohnúť niekam ďalej. Začal som si viac pozorovať fotky úspešných autorov a všímal som si kompozície, usporiadanosť línií a v konečnom dôsledku aj atmosféru miesta, pri rôznych svetelných podmienkach. To ma drží dodnes, vždy ma zaujímajú fotografie a fotografi samotný, ktorý pri fotení rozmýšľajú a vopred majú v hlave jasnú predstavu ako by mal konečný výsledok vyzerať. Rad pozerám na fotky od francúzskeho fotografa Denisa Oliviera, ale vplyv na mňa ma aj tvorba Jozefa Koudelky.
Najhlavnejším problémom, s ktorým zápasí asi každý začínajúci fotograf, boli farebné úpravy. Trvalo mi zhruba pól roka, pokiaľ u mňa nastalo „farebné precítenie“. Musím otvorene povedať, že farebné podanie riešim neustále. Chcem divákovi priblížiť atmosféru čo najvernejšie a najreálnejšie.
Je podle tebe důležité se hned na začátku kariéry „profi“ vybavit nebo je lepší když technika roste s fotografem?
Môj názor je taký, že ani jeden „profi“ fotoaparát z nikoho ešte dobrého fotografa neurobí. Existuje množstvo fotografov, ktorý fotia len s jednoduchými kompaktmi a ich fotky sú naozaj veľmi pekné a majú ľudom čo povedať. Je samozrejme pravdou, že s objavením 14bitového RAW formátu sa otvorili nové možnosti spracovania dynamiky a prekreslenia najsvetlejších a najtmavších tieňov. To samozrejme ešte nie je zárukou samotného úspechu pri akejkoľvek fotke. Pre mňa je fotoaparát len vstupnou bránou k vytúženej fotografii, nad ktorou človek musí neustále premýšľať a dlhšiu dobu ju nosiť v hlave predtým, ako ju odfotí.
Co irská krajina a irská země a fotograf?
Fotografovanie Írskej krajiny je zložité, a je to ovplyvnené častými zmenami počasia a časovou náročnosťou vybrania toho najlepšieho miesta za aspoň trochu optimálnych podmienok na fotografovanie. Druhým problémom je samotná neprístupnosť daného miesta, a pretože krajina je stále niekde takmer panensky neporušená a aj po stáročiach divoká a neskrotená. Často sa tak stáva, že práve neprístupnosť daného miesta ma stále núti vyhľadávať nové a nové miesta, ktoré by spĺňali moje predstavy. Posledným dôvodom je obmedzenie lokalít, ktoré spadajú pod súkromné vlastníctvo ľudí a s tým bohužiaľ človek nikdy nič nenarobí.
Na tvých fotografiích je vidět, že jsou vyčekané. Často se vracíš na stejná místa, za různého počasí a světla.
Mám tu v blízkom okolí, alebo v rozličných častiach Írska svoje obľúbené lokality, ktoré ma zaujali svojou jednoduchosťou a krásou zároveň. S obľubou sa k ním stále vraciam s víziou vyfotiť ich znovu, s novou kompozíciou, čo samozrejme dopĺňajú aj stále iné svetelné podmienky a tajomnosť atmosféry rôznych miest. Pri tomto musí byť človek viac než trpezlivý, pretože si stále dobre spomínam na hodiny a dni, strávené čakaním na to najlepšie svetlo a len málokedy z toho niečo podarilo.
Vzpomínáš si za zážitek, kdy den byl od rána fotograficky ztracený, ale pak se stal zázrak a ty jsi vyfotit „životní“ fotky?
Jeden mám. Najviac ma asi ovplyvnila prvá návšteva Connemary na západnom pobreží Írska, kde po príchode takmer celé dva dni pršalo, ale v prvý večer, keď som sa sklamaný pozeral cez okno auta pri návrate domov sa asi stal „zázrak“. Prestalo na pár minút pršať a pri prechode okolo pobrežia som si z okna auta všimol malý opustený prístav z jednou loďkou na ľavom brehu. Bolo tesne pred západom slnka, a práve tam sa mi podarilo nafotiť jednu z mojich najobľúbenejšich fotografii, ktorú som nazval Tajomnosť Brehov.
Svoje fotografie doplňuješ texty a básněmi. Kde bereš inspiraci?
Hlavnou inšpiráciou je hudba, za ňou nasleduje umenie, hlavne obrazy. Mám zopár svojich obľúbených maliarov, ktorí dopĺňajú môj takzvaný „farebný svet“. Z literatúry je to hlavne Edgar Allan Poe a som až fanatickým prívržencom kreslených rozprávok a filmov od Timma Burtona.
Co bys rád fotografoval kromě krajin?
Mojim prvotným cieľom aj naďalej ostáva krajina. Chcel by som skúsiť fotenie vtáctva a uzávierok dlhších ako 30 minút za pomoci káblovej spúšte, či to už bude more, mesto, alebo hľadanie nových ľudoprázdnych miest.
Máš s fotografiemi i obchodní ambice? Zkoušel jsi fotografie prodávat v nějaké galerii?
Asi pred dvoma mesiacmi sa mi podarilo vyhrať súťaž zvanú Between The Lines v Dublinskom Dome Fotografie s fotkou, ktorú som nazval Sľub. Fotka bola následne odkúpená. Pár mesiacov predtým som zo svojej kolekcie predal dve fotografie do jednej nemenovanej dánskej agentúry. Budú tvoriť súčasť kalendára na rok 2009.
Co bys vzkázal lidem, kteří si teď čtou rozhovor, koukají na tvé fotografie a říkají si: "To se mu to fotí, když je v Irsku..."?
Odkázal by som im, aj napriek tomu že to znie asi trochu otrepane, všade na svete je pekne. Krajina tu je krásna, ale fotky nevznikajú ľahko, pretože pekná krajina ešte nezaručuje aj dobre fotky. Vždy je za tým niečo viac.
Martin Marčišovský vystavuje fotografie na internetových galeriích ephoto.sk, photoserver.eu a na svých osobních stránkách marcisovsky.cz.