Pongo de Mainique sa nachádza na rozhraní regiónov Cusco a Ucayali v Peru. O tomto mieste viem veľmi málo, vôbec nepatrí medzi turistické destinácie. Žiadna agentúra, žiaden zaplatený výlet.
Po španielsky neviem ani slovo. Z Cusca cestujem autobusom osem hodín do mestečka Quillabamba, centra pestovania koky. Horské masívy prechádzam cez Abra Malaga (4 350 m. n. m.). Skaly sa postupne menia na bujnú vegetáciu, prudké serpentíny ma privedú do tropickej oblasti. Tu si pre istotu najímam sprievodcu Theryho. Pohyb v týchto oblastiach je ťažký pre neexistujúce cesty a turistickú vybavenosť. Z Quillabamby treba sadnúť na autobus smer osada Ivochote. Ďalších osem hodín, tentoraz v noci.
Útroby pralesa v prvých ranných lúčoch po ľahkom daždi.
Stopnúť si čln
Tu sa končí cesta, ďalej sa dá ísť už len po vode. Je tu jediný hotelík a k nemu patrí aj malá jedáleň. Dáme si raňajky, Thery medzitým vybavil čln. Nakúpime malé zásoby čokoládových keksov, sardinky a chlieb. Domácich obyvateľov moja prítomnosť zaujala, všetci si ma obzerajú. Osada je postavená väčšinou z dreva, a je obkolesená ovocnými stromami, ako sú mango, banány, citrusy.
Sú tu aj dva obchodíky, kde sa dajú nakúpiť potrebné veci. Musíme si kúpiť poriadny kus igelitu, aby sme si svoje veci mohli zabaliť. Okrem toho, že do člna špliecha voda, oblasť je známa vysokým množstvom zrážok. Samotné Pongo málokedy uzrie slnečné lúče a väčšinou je zahalené v hmle, ktorá v podobe mrholenia alebo silného dažďa padá na zem. Mám zo sebou aj pončo, do ktorého sa zabalím ja.
Tapíra možno stretnúť v pralese. Tento je však domáci.
Môžeme sa nalodiť. Cesta bude trvať približne dve a pol hodiny. Míňame nádhernú scenériu tropických hmlových pralesov, a silným prúdom rieky Urubamba sa blížime k Pongu. Je to miesto dokonale ukryté pred zrakmi celého sveta. Prevýšenie je tu veľké na malú vzdialenosť, miestami sa plavíme doslova z kopca. Zopár krát zastavíme a vysadíme pasažierov, ktorí využili náš čln, aby sa dostali k svojim rodinám popri rieke. Doprava tu funguje systémom stopovania. Jednoducho si treba sadnúť na breh rieky a čakať. Domorodci tu väčšinou čakajú aj s vrecami plnými zeleniny alebo ovocia, banánov, aby svoj tovar niekde predali.
Prales je plný kvetín všetkých farieb.
Rovno do kotla
Pongo je už celkom blízko. Tu sa pohorie Ánd končí a vytláča rieku Urubambu do amazonskej nížiny, a neskôr vytvorí rieku Ucayali spolu s riekou Tambo. Uprostred rieky sa nám do cesty postavil obrovský balvan. Spočiatku som tomu nevenoval pozornosť, ale neskôr som s hrôzou pozeral do tváre akéhosi netvora. Voda a vietor opracovali tento kameň dokonale. Miestni hovoria, že je to strážca Ponga a ľudská ruka sa ho nedotkla. Už to bola dostatočná predzvesť toho, čo nás čaká.
Po divokej rieke Urubamba. Takýchto vodopádov je v Diablovom kotli niekoľko.
Okolité hory sa čoraz viac tlačia k sebe a rieku pomaly zužujú, takže prúd silnie. V období dažďov sa hladina zdvihne až o šesť metrov a berie so sebou všetko, silné prúdy a vlny neumožňujú prejazd člnov. Sme tu. Tri kilometre dlhý kaňon, ktorý je jediným miestom, kde sa predeluje Cordillera Vilcanota. Majestátne Pongo nás vcuclo do svojich útrob a skúša sa s nami pohrávať. Náš lodivod má už dostatočné skúsenosti a vie, ako má manévrovať.
Obklopujú nás vysoké skaly, ktoré sú z oboch strán zakusnuté do zeme a tvoria prirodzený tok rieky. Nad nami visí džungľa, padajú z nej vodopády rôznych veľkostí. Prúd vody vytvaroval okolité skaly do bizarných tvarov. Názov „Diablov kotol“ je pre toto miesto výstižný. Prší, dôkladne zabalení v igelite pozorujeme okolie. Musíme sa držať člna, aby sme z neho nevypadli.
Môj indián, ktorý ma vzal z Kirigueti do Sepahua. Deň bol krásny a čĺnok malý. Svieži vánok ma klamal, ostré lúče slnka ma pekne prepiekli.
Ryby ráno aj večer
Zrazu silný prúd utícha a rieka sa znovu pomaly vinie v ústrety amazonskej nížine. Asi sto metrov za Pongom zastavujeme pri brehu. Na kopci sa dokonale ukrýva domček postavený z darov lesa. Náš igelit bol celkom dobrá ochrana na batožinu, ale mne veľa nepomohol. Vietor i dážď ma dokonale premočili. Cestou som síce vytiahol aj svoj fotoaparát, ale fotografovanie bolo takmer nemožné. No počasie sa tu mení veľmi rýchlo.
Nad Cuscom. Ženy v typických krojoch si tu poletujú. Ja sa plazím schod za schodom.
Lejak vystriedalo slnko a naše veci sa začali pomaly sušiť. Musíme ísť na ryby, aby sme mali čo jesť. Berieme sieť a silné silóny. Do siete sa chytajú malé ryby, ktoré sa potom napichnú na veľký hák. Na tie sa chytajú veľké sumce. Do rybačky sa veľmi neangažujem, užívam si prírodu a fotografujem. Thery si dovliekol z Quillabamby starú zrkadlovku, na ktorej ho učím ako-tak fotografovať. Po dvoch hodinách sa s bohatým úlovkom vraciame, aby domáci pripravili večeru. Obydlie je obkolesené bohatou záhradou. Pestujú tu maniok, banány, fazuľu. V okolí sa potulujú drobné opičky.
Na svojich cestách po Peru som netrávil čas iba v pralese. Nemohol som minúť ani najznámejšie miesta navštevované turistami, ako je Machu Picchu.
Za chatrčou je potôčik, ktorý sa vlieva do Urubamby. To je miesto, kde sa umyjem a zvyšný čas strávim prechádzkou do lesa. Zobral som so sebou aj domáceho s mačetou, zatiaľ čo jeho žena pripravuje večeru. Tá bola naozaj veľmi dobrá. Najprv sme mali rybaciu polievku z malých sumčekov. Potom nasledovala ryba s ryžou, platanom, jukou a inou zeleninou. Domáci sa usalašili do svojho príbytku a ja som s Therym zostal v malom prístrešku na zemi.
Peruánci v tejto oblasti majú dve hlavné zásady. Nič nerobiť a čo najviac jesť. Medzitým spia. Sem-tam zablúdia na svoje políčko, chytajú ryby a hojdajú sa vo svojej sieti. Väčšinou si ľudia myslia, že je to chudoba, ale je to slobodný život bez účtov za elektrinu a mobilných telefónov. Všetko, čo potrebujú, im poskytuje okolitá príroda, niekedy si privyrobia rôznymi službami, ako je napríklad doprava motorovým člnom.
Plaza de Armas v historickom centre Cusca.
Ešte pred východom Slnka vstávame a na raňajky máme rybaciu polievku. Peruánci sa ráno veľmi radi natrieskajú, ako my na obed. Je čas zabaliť veci, vrátime sa naspäť do Ivochote. Takže znovu prechádzame cez zúrivý kotol. Naberáme ďalších pasažierov čakajúcich po brehu rieky.
Chvála ošetrovni
Chcem pokračovať ďalej do Sepahua. Thery ma volá naspäť do Quillabamby a tvrdí, že čln nepríde. Do Quillabamby sa viem vrátiť aj bez neho. Zostávam. Podal mi ruku, povzbudil ma a stratil sa za mostom, kde nastúpil do autobusu. Doobedie strávim s mojim miestnym kamarátom pri potoku. Zrazu počujeme motor. Prišli dvaja chlapíci, ktorí pokračujú ďalej do indiánskej osady Kirigueti.
Potešil som sa, že sa môžem pohnúť o kus ďalej. Najprv ma nechceli zobrať. Keď som do hry hodil peniaze, všetko bolo hneď inak. Cesta sedem hodín člnom do Kirigueti ma bude stáť sedemdesiat soles. Majiteľ tohto člna mal už dosť vypité a tu sa zastavil, aby si nakúpil zásobu piva, ktorú si umiestnil do zadnej časti člna, rovno pod svoje nohy. Za päť minút som mal byť pri člne. Utekal som hore do svojej izby a rýchlosťou blesku som zbalil veci, ktoré som sušil na podlahe.
Cesta má hladký priebeh, spŕchlo iba raz. Sledujem, ako sa okolité hory menia na nížinu. Po siedmych hodinách plavby prichádzame k večeru do Kirigueti. Rieka tu má dvojnásobnú šírku, ako v Ivochote. Kirigueti je indiánska osada, v ktorej sa ešte pred pár rokmi pohybovali obyvatelia nahí bez akéhokoľvek kontaktu s civilizáciou. Žijú tu indiáni kmeňa Piros, ktorí tu vystriedali kmeň Machiguenga z horného toku. Takmer všetci sú tu potetovaní, ale už oblečení v tričkách. Ešte stále bývajú vo svojich typických obydliach.
Musím si nájsť miesto, kde prespím. Svoj fotoaparát nevyťahujem. Z rozprávania viem, že to indiáni nemajú radi. Prichádzam k budove, ktorá slúži ako ošetrovňa misie peruánskeho ministerstva zdravotníctva. Zaklopal som a opýtal som sa jej šéfa, či by sa tu niekde nedalo prespať. Ponúkol mi ubytovanie v ošetrovni. Bolo to úžasné. V tejto diere. Mal som posteľ, sprchu, splachovací záchod.
Príliš vľúdny indián
Ráno ma môj kamarát víta v svojej ordinácii skvelými raňajkami. Všetky moje zmysly koncentrujem na zvuk motoru člna, ktorý by mohol ísť okolo nás po rieke smerom do Sepahua. Idem si sadnúť na breh rieky. Slnko začína pripekať. V okolí sa potuluje indián, ktorého som požiadal, aby mi doniesol aspoň dva ananásy. V okamihu sa vracia spolu so šťavnatým ovocím. Čakanie si krátim občasným osviežením v rieke a pochutnávaním na sladkom ananáse.
Prešli tri hodiny. Medzitým prišla na breh indiánka s malým dieťaťom, takisto čakajú na čln do Sepahuy. Po štyroch hodinách čakania sa odhodlávam ísť do osady medzi indiánov zistiť, či je čln do Sephauy dnes vôbec aktuálny. Zastavím sa v prvej chatrči, ktorá sa mi priplietla do cesty. Sedia tam dvaja indiáni dobre podnapití svojou domácou pálenkou z cukrovej trstiny, ktorá mimochodom chutí celkom dobre. Moja španielčina je už na lepšej úrovni, a tak nemám problém vysvetliť im, o čo mi ide. Pochopil som, že obaja dnes majú v pláne cestu do Sepahuy, čo ma dosť potešilo. Dohodnem sa s nimi, že sa o hodinu stretneme na brehu rieky.
Hodina sa pretiahla na dve a oni nikde. Idem ich teda vyzdvihnúť. Opití sú už trochu viac, ale aj nachystaní. Poberáme sa k brehu. Čln je typický indiánsky kus, vydlabaný z jedného kusu kmeňa, akurát pre štyri osoby. Ide nás vyprevadiť takmer celá dedina. Vo vode šantia deti a dospelí postávajú pri brehu. Keď sme si všetci posadali do člna, voda takmer pretiekla cez okraj dnu. Okrem mňa a dvoch chlapíkov sú v člne aj dve ženy a tri deti. Skrútený v prednej časti člna hneď za majiteľom sledujem okolie. Je už dosť opitý a miesil sa tam ako blázon.
Otočil sa smerom ku mne a neodbytne mi rozprával o miestnych indiánskych kmeňoch. Sedel rovno oproti mne a cítil som ten ohromný smrad z jeho úst. Snažil sa odo mňa vykšeftovať môj super klobúk z Cusca. Nakoniec ale pochopil, že mu ho nedám. Šesť hodín v tomto člne je dosť nepohodlná záležitosť. Našťastie sme sa na pol ceste zastavili v jednej osade u jeho známych. Po strmom brehu sa vyštveráme medzi roztrúsené slamené chatrče. Tu mi ponúkajú číču. Je to biely kvasený smradľavý nápoj spolu so slinami miestnych indiánok. Nikto sa neurazil, keď som vysvetil, že by to neurobilo nič dobré s mojim žalúdkom.
Po ďalších troch hodinách plavby sme v Sepahua, malej osade, v ktorej žijú prevažne olejári pracujúci na okolitých rafinériách. Hlavná ulica pozostáva zo zopár obchodov, ktoré prekypujú tovarom. Nachádzam celkom pohodlný hotelík Amazonas, kde sa skromne ubytujem. Po večeri si unavený ľahnem a v okamihu zaspím.
Návraty
Ďalším cieľom je mestečko Atalaya, približne šesť hodín plavby po prúde rieky až na miesto, kde sa rieka Urubamba spája s riekou Tambo, a spoločne vytvoria rieku Ucayali. Cesta z Cusca až sem trvala osem dní, čaká ma ďalších šesť dní cesty do Pucallpy. O ďalších desať dní opúšťam Peru, a vraciam sa do studenej, v oblaku ponorenej Bratislavy. Z cesty si odnášam samozrejme mnoho zážitkov, ale hlavne kontakt na moju budúcu manželku, ktorú som spoznal v Cuscu. Do Peru sa znovu vypravím už čoskoro, ale ešte o tom neviem.
Text a foto: Marek Pechmann, článek vyšel v časopise DIGIfoto 04/2008